Choď na obsah Choď na menu
 


Vtedy na západe, dnes na východe…

31. 10. 2009

Autor: PNL, Záhorácká tuačová kancelárija

 

Vtedy na západe, dnes na východe…

 

         Kto by nepoznal legendárny film „Vtedy na západe“ ešte s legendárnejšou herečkou Claudiou Cardinale z prostredia divých, drsných pištoľníkov a zločincov, kde sa dobrodruhovia naivní, i tí najhrubšieho zrna hnali ozlomkrky „Go west!“ Pôda, zlato, kožušiny, všetky hmotné statky ktoré patrili pôvodným obyvateľom - indiánom, razom a bohužiaľ skoro vždy násilne, prechádzali do rúk novým uzurpátorom.

          O čo milší bol zájazd slovenských spisovateľov združujúcich sa pomaly už v známom PI – klube na východ. Pozvanie pripravil jeden z jeho verejne najznámejších členov - exprezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster. Keď sme odchádzali veľkým mikrobusom od Národného múzea v Bratislave s košickou poznávacou značkou, tak sa aj niektorí čudovali: „Kam sa už v stredu ráno o pol ôsmej trepete, veď polovica Bratislavy je vo vlaku a autách na východ až piatok poobede!“ Je to fakt! Východniari dobili slovenský západ - a tak sme im to išli oplatiť i bez pokriku: „Drang nach Osten!“

           Keby sa niekomu zdalo že názov spisovateľského klubu „PI“ pochádza od rozkazu – „Pi! Nasávaj! Chlemtaj! Slop!“, alebo nedajbože ešte niečo horšieho - je na veľkom omyle. Jeho prezident - bývalý podpredseda federálnej vlády a exveľvyslanec v Taliansku Jožko Mikloško ako vedec matematik, stanovil sám, a to prosím celkom nedemokraticky (ale bolo mu už odpustené), že značka klubu sa bude odvíjať od známeho Ludolfovho čísla 3,1415926535 8979323846 2643383279 5028841971... ktorého perióda je nekončiaca, tak ako chvalabohu nikdy nekončí invencia prozaikov a básnikov už od počiatku sveta. (pozor, podobnosť slova počiatok s menom ministra financií je čisto náhodná)

Obrázok

 
Tak furman praskni do koní...
 

           Po strastiplnej ceste slovenskými „nediaľnicami“ (dolná trasa vraj tak skoro nebude, aby ju Maďari nezabrali) sme konečne dorazili k nášmu dočasnému hlavnému stanu – peknému motorestu Dúbky, ktorý sme samozrejme okamžite prekrstili na dúbky tri – podľa vzoru povstaleckého letiska. Asociácia s vojnou a následným Slovenským národným povstaním, vôbec nebola náhodná, lebo po krátkej očistnej kúre zvonka (vodou) a zvnútra (svetoznámou drienkovicou), sme sa vybrali priamo do jamy levovej – a to do maďarského Sátoralja–Ujhély, ležiaceho hneď na druhej strane hraníc Slovenského Nového Mesta.

            Keď som napísal jamu levovu, nebol som ďaleko od pravdy, lebo v tomto meste strávil náš kolega, jeden z najlepších žijúcich slovenských spisovateľov Ladislav Ťažký pár, veľmi krušných chvíľ, v ktorých mu išlo o život. Ako slovenského vojaka ho totiž zajali Hortyovci, posadili ho do väznice a vyzeralo to s ním všelijako. Dnes však v bývalom väzení sídli profesionálny mestský hasičský zbor, ktorý nám pripravil veľmi úprimné privítanie a bohaté pohostenie.

             Nikde žiadna stopa po nevraživosti, rasovej či nacionálnej nenávisti, ani minulej, ani prítomnej! Práve naopak - s humorom (vtedy mu do smiechu asi nebolo) sme v sprievode Sátoralja–Ujhélyejského primátora a náčelníka hasičov prechádzali Lackovou zajateckou anabázou. Spomienky sa ťažko a pomaly vracali, veď staré časy tu už nič nepripomínalo, ani priateľská nálada - ani čisté a útulné prostredie hasičských kasární. Dúfajme že to tak zostane na veky vekov. Nech hysterické hýkanie nacionalistických politikov zmizne tam - kam aj patrí - do časov Horthyho, Tuku a Hitlera!

Obrázok


 

Hurá... konečne útok na Tokaj!
 

         Dosť bolo pochmúrnych spomienok, i keď v milej spoločnosti. Byť na východe a nenavštíviť tokajskú oblasť by si nedovolil ani prísny primár Kubíček z Červeného Dvora – najznámejšej protialkoholickej liečebne v Československu! A verte, stálo to za to!     

          Dedinka Viničky (chceli by ste ešte priliehavejšie meno?) nás privítala zahalená do hmlistej jesennej tmy... takej akosi mäkkej a prítulnej, skoro ako objatie milujúcej ženy. Celá tokajská oblasť sa nachádza na sopečných zvetraných vyvreninách, ktoré dávajú vínu jeho charakteristickú chuť a vínnym pivniciam zasa charakteristickú vizáž – celé sú totiž i bez výstuh, podpier, kamenných či tehlových klenbení vysekané v samodržnom tufe. Chodbová pivnica Chateau Viničky má dĺžku neuveriteľných jeden a pol kilometra. Jej časti boli vykopané ešte v XVI. storočí a rozšírené za tureckých a tatárskych vpádov ako skrýša pre ľudí – a dodnes im slúži, i keď úplne v inom zmysle.              

           Tokajské víno je samorodné (znova pozor – nemýliť si ho so záhoráckym „samoroďákom“ - od „Baga“ má veľmi ďaleko) a prírodne sladké. Vyrába sa zo zmesi Furmintu a Lipoviny, ktorých bobule boli napadnuté ušľachtilou plesňou Botrytis cinerea. Cibeby - to sú uschnuté bobuľky hrozna s vysokou cukornatosťou sa zo strapcov nevyberajú, čím ostane vo víne zvyškový cukor 20-50 gramov na liter. Toľko o štandarde. Čo je to teda jedno až šesť putňové tokajské víno?! Ako som už spomínal, po zbere hrozna a jeho spracovaní sa nechávajú niektoré vybrané strapce odvodniť prirodzenou cestou na sladučké hrozienka. Na základnú tokajskú mieru t.j. 136 litrov mladého suchého vína sa pridáva vždy jedna putňa t.j. 22 kg rozomletých cibéb – hrozienok až po šesťputňové v ktorom je cibéb šesťkrát toľko a je to naozajstný kráľovský čarovný mok! Je to skutočný dar. Okoštovali sme všetko, keď sme sa už toľko trmádzgali a verte, stálo to zato – a ešte keď vám k tomu vyhráva cigánska necigánska cimbálka tie naozaj východniarske – až sa človeku slzy tisnú do očí.

Obrázok

 
Od vodných hámrov až po bojové stíhačky
 

          Druhý deň bol naozaj hektický, ani na obed sme nestihli zájsť na základňu Tri dúbky, ale hladom sme netrpeli – všade nás vzorne pohostili, že by to ani Záhoráci lepšie nezviedli. Začali sme exkurziou vodného hámru v rodnom Medzeve Rudolfa Schustera. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1344 o hámri v Štítniku, neskoršie v roku 1376 o troch hámroch v Medzeve, kde našli vodné hámre všetko potrebné. Dostatok vody, dreva na výstavbu a dreveného uhlia na vypaľovanie do vyhne, ba aj železa na vlastné výrobky. Vodu zadržiavali na svahoch v menších jazierkach o hĺbke až jeden a pol metra a tým, že ju vypotrebovali na pohon vodného kolesa ktoré poháňalo vlastný buchar a brúsku v kováčskej dielni - ju vlastne prepustili ďalšiemu kolegovi ktorý mal zberné jazierko o niečo nižšie. Tak i maličký potôčik dokázal urobiť veľa práce.

         V roku 1842 bolo v obci 109 hámrov a 198 ohnísk. Na blízkom okolí pracovalo na hámroch 500 majstrov a pomocníkov. Okrem nich sa 300 kováčov venovalo výrobe klincov. Už vtedy bola oblasť priemyselne vyspelá, takže v roku 1869 mal Vyšný a Nižný Medzev dokopy 5560 obyvateľov – čo je viac ako (ne)naftárske mestečko Gbely! V dvadsiatom storočí sa všetka priemyselná výroba začala koncentrovať v továrňach a vodné hámre začali upadať až do dnešných dní, keď sa s nadľudským úsilím podarilo práve Rudolfovi Schusterovi zachrániť aspoň ten jeden!

         I keď bolo počasie celkom pochmúrne, v „kovárni“ vládlo tajomné prítmie, všetko voňalo železom a uhlím. (to by sa páčilo čertovi prvého stupňa Trepifajxlovi alias Ohnivá kobyla z prekrásnej rozprávky Jana Drdy - O zapomenutom čertovi) Z vyhne sálalo príjemné teplo, až som sa ponoril do detských spomienok, kde sme s úžasom obdivovali strýca Konštu Suchánka alebo uju Francka Paradeisera, keď im pri každom údere kladiva lietali okolo hlavy ohnivé iskry ako svätožiara - i keď vyzerali ako čierni Luciferi... a my často s nimi!

Obrázok

 

Skúška krehkej duše prozaika ohňom železným...

 

        Ladislav Ťažký si prežil nejednu ťažkú skúšku v živote. Jednu som už vyššie spomínal v maďarskom väzení, druhú v období normalizácie, keď nemohol písať, hlavne publikovať, než mu trocha pomohol Vladimír Rejholec. Teraz ho však čakala tovarišská skúška z umenia kováčskeho ako figliarsky darček od exprezidenta k 85. narodeninám. Po „vyfasovaní“ primeraného pracovného oblečenia si zodpovedne zasadol na pomyslený kováčsky trón a s vervou sa pustil do kovania rýľa.

          Hámor šumel striekajúcou vodou od hnacieho kolesa, otriasal sa až v základoch údermi mohutného bucharu, až nám chvenie zemi prechádzalo od nôh do hlavy ako nejaké vzdialené divé hrmenie hromu, alebo trieštenie sa rozbúrených vĺn o pobrežné skaly. Bol to taký majestátny pocit, pocit niečoho veľkého a pritom takého krehkého, ako je ľudský um, fortieľ a láska k remeslu. I keď sa nášmu fundovanému sprievodcovi podarilo zachrániť len jeden funkčný hámor, aj tak je to záslužný čin hodný povšimnutia. Vážme si minulosti, bez nej budúcnosti nebude!

           „Do je do roboty, je aj do jedzeňá!“ – vravieval môj starý otec. Špecialitu starých kováčov – hamerníkov, na čiernom náradí pečenú slaninku s cibuľkou medzi dvomi krajcami chleba (na iné asi nemali – ani času, ani prostriedkov), nám ponúkla primátorka Medzeva JUDr.Valéria Flachbartová a zapili sme ju u nich tradičným jablčným vínom. Verte alebo nie, vôbec nechutilo ako u nás klasické „čučo“, ale skoro úplne ako dobré víno. Po slávnostnom odovzdaní výučného listu pol hodiny starému kováčovi a zápisu do pamätnej knihy, sme sa s nostalgickým povzdychom rozlúčili s vodným hámrom. I keď je možno posledný na svete, nech sa jeho buchot ešte dlho ozýva malebnou krajinou a oznamuje všetkým na okolí, že tu žil, žije a bude žiť - človek múdry a pracovitý!

Obrázok

 
Laterna magika a Medzevskí bratia Lumieri (Schusterovci)
 

          Klepot vodného hámra sme ako šmahom čarovného prútika vymenili za cvakot premietačiek, bzukot filmových kamier a šťukot klasických fotoaparátov v odbočke košického technického múzea v Medzeve. Kto ho založil, prestaval z rodinného domu a vybavil unikátmi v takom množstve, rozmanitosti a jedinečnosti netreba hovoriť – domyslíte si sami. Myslím si, ba som presvedčený, že niektoré unikáty nemajú ani v technickom múzeu filmovej a premietacej techniky v Prahe! Ako som sa potešil že som tu stretol starú známu premietačku ALMO 16 s ktorou mi bolo dovolené premietať v pionierskom tábore, ba aj od pána učiteľa Slobodu na škole už od siedmej triedy. Verte, ešte stále mám jej vôňu v pamäti... a tá závisť spolužiakov. Jáj... kde to všetko zostalo?!

          Nielen neživé kamery a fotoaparáty dominujú tomuto múzeu, ale aj živý materiál v podobe segmentov z dokumentárneho filmu ktorý nakrútil ujec Ján Benedik s exprezidentovým otcom Alojzom a jeho bratom v Južnej Amerike Brazilskú expedíciu absolvovali po rovnakých trasách už tri generácie Schusterovcov a vždy priniesla niečo nové. Na dvore múzea a v záhrade sú volne roztrúsené časti hámrov a iných technických „stariniek“ tak dôverne nám známych z nášho detstva. Už nepracujú, dôstojne odpočívajú, čudujú sa svetu subtílnych notebookov, digitálnych kamier a fotoaparátov. Zasnene spomínajú na časy keď ich masívne a ťažké konštrukcie nežne hladili popukané ruky ich stvoriteľov, plné tvrdých mozoľov.

 
Od Meopty a Admír až k Iľjušinom a medzikontinentálnym raketám
 

        Niekto vynáša, niekto prináša. Niekto privatizuje, niekto štátu daruje! Aj súkromné múzeum v Medzeve jej majiteľ daroval štátu. Žeby pomýlená opačná privatizácia? Nie, bola celkom cielená! Je známe porekadlo, že keď robia dvaja to isté – nikdy to nie je to isté! Český expremiér Mirek Topolánek sa vyvaľuje na pozvanie kolegu Berluskoniho so sporne odetými devami a druhý štátnik si nechá posielať od kolegov vyradené stíhačky, bojové vrtuľníky a iné zaujímavé krížniky nebies - niekedy len za fľašku či pekné poprosenie.

        Jeden môj kolega vždy vravel: „Ber keď dávajú, veď doma to ľahko zahodíš!“ Pri košickom letisku v múzeu leteckej techniky nie je nič na vyhodenie, ba práve naopak, exponáty sa ešte prijímajú. Nájdete tu všeličo. Repliky dávno zabudnutých strojov z časov Milana Rastislava Štefánika, reálne stroje II. svetovej vojny, legendárny Rambov vrtuľník z Vietnamu, či medzikontinentálnu pôvodnú sovietsku raketu SS - 22. Nemo tu čakajú stiesneno na zemi bez bezhraničného neba na svojich malých i veľkých obdivovateľov s túžbou ukázať sa aspoň v nemom pohnutí, keď sme im už pristrihli krídla divých rozletov.

Obrázok

 

Košický dóm s gbelským biskupom J. Čárskym a beseda s Košičanmi

 

          Kde sa ten chudobný chlapec z rodných Gbelov až zatúlal... a neurobil nám hanbu – dúfam, že ani my mu nerobíme! V košickom technickom múzeu som bol prvý krát v roku 1971 keď sme koncertovali s mojou kapelou Hiatus vo vysokoškolskom klube na pozvanie slávnych discjockejov Paľa a Števa Rybárovcov – ktorí aj v múzeu pracovali. S pýchou nám vtedy ukazovali svoj výrobok – reprobedne na naozajstnej profesionálnej úrovni, úplne zrovnateľnej s poprednými západnými výrobkami renomovaných značiek. Aké bolo moje prekvapenie, keď som tam tieto reprobedne našiel teraz, v roku 2009 už ako exponáty Technickej tvorivosti mládeže.

           Po zaujímavej besede s Košičanmi nás čakala na Dúbkoch až dojemná posledná večera s našim hostiteľom. Po koncertnom vystúpení dua Schuster – Okresová sme si „zabékali“ všeľudový repertoár a trocha potrápili primáša našimi západnými songami – no ale úspešne sa všetci zhostili hudobnej produkcie – ba ani divadelný a nekompromisný hudobný kritik Stanislav Bachleda nič nenamietal, veď ani by sme mu to neradili.

 
A na záver...
 

           Už som mal v živote veľa kamarátov, i známych prezlečených za priateľov, veľa všelijakých lepších i horších partií, no... PI –klub patrí k tým najlepším s čím som sa doposiaľ stretol. Ľudia s vyhraneným vkusom, znalí života z každej stránky, tolerantní k svojmu okoliu a celkom prísni k sebe, vždy ochotní a pripravení zapísať kus života ťažkého aspoň na kúsok papiera, aby sa tí čo prídu po nás dozvedeli ako sme žili a že sme tu neboli nadarmo. Aj ja teda píšem svedectvo o hviezdach z východu, ktoré žijú celkom pri zemi a verte, niektoré by nás mohli zasa viesť svojim príkladom ako tá Betlehemská.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.