Choď na obsah Choď na menu
 


LETECKÉ ESO

13. 6. 2009

Autor: Ing. Miroslav  Č á r s k y,  Bratislava 2009

 

Severné Záhorie, to je oblasť zhruba tiahnuca od Kútov, popri rieke Morave ku Skalici a odtiaľ k Senici, Jablonici a končí dedinami ležiacimi na úbočí Malých Karpát. V tejto lokalite je pomerne často frekventované meno K o v á r i k . Neviem a ani som neskúmal odkiaľ a kedy tento teraz početný rod prišiel na Záhorie. Možno, že to urobí niektorý nositeľ tohto mena a objasní genealógiu svojho rodu. Ja chcem len pripomenúť jedného z tohto rodu, ktorý sa zapísal do vojenských dejín Slovenska .

 

     Keď v oblasti severného Záhoria vyslovíte slovo „Kopčany a Kopčaňáci“, hneď sa každému, kto to počuje priradia v mysli slová „veľký nosič na bicykli a k tomu ešte väčšie vrece“. Pritom vôbec sa im „nevybaví“, že Kopčany to je i kus dôležitej slovenskej histórie. Kopčany za čias Veľkomoravskej ríše boli najbližšie k jej jednému z najväčších spoločenských stredísk mikulčickým „Valom“ (alebo sú to kopčanské Valy?). Z tej doby tu dodnes ako zázrakom stojí snáď posledná zachovalá sakrálna stavba, kostolík sv. Margity Antiochijskej. Ďalej je tu veľký stavebný pamiatkovo chránený komplex tereziánskeho žrebčína „Štít“, či zbytok zariadenia jedinečného a unikátneho chovu divokých kačíc „Kačenáreň“.

     To, že sa človeku „nevybaví“, je vlastne zabúdanie, ako prirodzený jav, lebo ľudský mozog , ktorý má určitú kapacitu, na to aby mohol prijímať nové informácie, musí vytvárať nový priestor a to zabúdaním. Takže zabúdame. Zabúdame na veci, udalosti a ľudí v ďalekej i blízkej minulosti. Občas si niečo pripomenieme počutím o minulosti, či prečítaním tlačeného slova v knihe či časopise.

     Ja by som chcel taktiež pripomenúť blízku minulosť, lebo niekoľko desaťročí dozadu, to je akoby včera. Chcel by som pripomenúť skromný hrob a ešte skromnejší kríž Márie Kovárikovej, rodenej Petrášovej na kopčianskom cintoríne, na ktorom je malá nenápadná tabuľka, že je tu pochovaný - citujem:                                            

 ...letec poručík Izidor Kovárik, nar. 29.3.1917. Zahynul tragickou smrťou na letisku „Tri duby“ 11.7.1944.

     V júli roku 1944 sa na malom kopčianskom cintoríne konal vojenský pohreb, ktorého sa zúčastnila celá dedina, lebo Izidor bol Kopčaňák, mal tu mamu, sedem súrodencov, príbuzných, bol mladý a nejednej kopčianskej „dzvívke“ sa páčil švihák v leteckej uniforme plnej metálov. Hovorilo sa, že najviac plakala.........,no nebudem spomínať mená a hriechy mladosti. Ba vlastne musím spomenúť meno dcéry kopčanského notára M. Silaveckej, známej pod menom „Micka“, lebo tá bola jedna z tých, kto bol prizvaný na indentifikáciu mŕtveho I. Kovárika. Silavecká poznala svojho snúbenca iba po prsteni, ktorý mu kúpila. Izidor bol po páde lietadla z niekoľko sto metrovej výšky úplne znetvorený.

 Kopčaňáci  vedeli, že pochovávajú pilota, ktorý tragicky zahynul. Nevedeli, že pochovávajú jedného z najlepších slovenských frontových pilotov, že pochovávajú naše vojenské, frontové letecké eso č.2.  Po pohrebe si kopčanské ženičky hovorili ako tie božie mlyny melú, a ako nikdy nemáš hovoriť hop, pokiaľ si nepreskočil. Keď ti je raz súdené, aby si sa utopil, čokoľvek môžeš robiť, neobesíš sa. Koncom júna 1944 havarovalo pri Kopčanoch, poblíž železničnej trati nemecké lietadlo. Zástavník, nositeľ viacerých vojenských vyznamenaní, Izidor Kovárik bol vtedy na dovolenke a so svojou snúbenicou sa boli pozrieť na haváriu. Cestou späť do dediny stretol Máriu Zichovú a v rozhovore o havarovanom lietadle povedal „....to sa mne nemôže stať“. A stalo sa. Za 14 dní.......         

Izidor Kovárik sa narodil 29.marca 1917 v Kopčanoch, v rodine tesára Štefana Kovárika, ktorý sa vysťahoval pravdepodobne okolo roku 1910 za prácou do Ameriky. Štefan Kovárik chodil z Ameriky domov do Kopčan na návštevy. Po takejto návšteve sa mu v roku 1912 narodila dcéra Ilona a po ďalšej návšteve v roku 1917 najmladší syn z ôsmych detí, Izidor.

Izidor v Kopčanoch vyrastal a vychodil tam aj  obecnú školu. Ako malý chlapec s kytkou kvetov vítal v Kopčanoch pána prezidenta Masaryka, ktorý prišiel navštíviť ak nie svoje rodisko, tak určite rodisko muža, ktorého v detstve nazýval svojim otcom.

Ako dospelý muž sa v apríli roku 1938 sa prihlásil do pilotného kurzu v rámci náborovej akcie „1 000 nových pilotov“. V auguste 1938 vstúpil do armády a následne bol poslaný do pilotnej školy v Spišskej Novej Vsi. Štúdium a výcvik ukončil 20.11.1939. Od decembra bol zaradený k 11. letke v Piešťanoch.

Po vytvorení Slovenského štátu a jeho vstúpení do vojny, sa Izidor Kovárik ocitol na východnej fronte po prvýkrát v lete 1942 a to v oblasti Žitomíra, Ovruča a Minska. S 11. letkou sadal za knipel zastaralých lietadiel v hodnosti čatníka (čatár). Od októbra bol prevelený k 13.letke, slovenskej elitnej prvolíniovej stíhacej jednotke. Po preškolení v Dánsku na Messerschmitty Bf – 109E sa stal leteckým esom. Medzi 28.januárom 1943 a 17.júnom 1943 mal na svojom konte 28 potvrdených zostrelov. Jeho najúspešnejším dňom bol 29.máj 1943, kedy v jeden deň zostrelil štyri jaky Jak-1. Lietal v oblasti Azovského mora a Krymu.

Izidor Kovárik bol za svoje letecké úspechy v boji povýšený na zástavníka (v dnešnej dobe hodnosť zodpovedajúca praporčíkovy) a niekoľkokrát vyznamenaný. Boli mu udelené tieto vyznamenania:

Obrázok

 

 

Pamätná medaila Za ťaženie proti ZSSR I.stupňa

Vyznamenanie Za hrdinstvo 3.stupňa

Vyznamenanie Za hrdinstvo 2.stupňa

Vyznamenanie Za zásluhy
Vojenský víťazný kríž 6.triedy
Eisernkreuz II. Klasse
Eisernkreuz I. Klasse
Ehrenpokal
Frontflugsspange in Gold
Deutscheskreutz in Gold

Chorvatská medaila Koruny kráľa Zvonimíra            

 K jeho činnosti na fronte sa viaže jedna epizóda – incident s nemeckým dôstojníkom. Po návrate z východného frontu na Slovensko, slúžil Izidor Kovárik u pohotovostnej letky až do apríla 1944, keď bol prevelený ako inštruktor k leteckej škole Slovenských vzdušných zbraní do Zvolena na Tri duby. Krátko pred vypuknutí Slovenského národného povstania, dňa 11.7.1944 sa počas cvičného letu na jeho lietadle Gotha Go-145 z nevyjasnených príčin odlomilo krídlo a lietadlo padlo asi 2 km od Zvolena. Inštruktor Izidor Kovárik a pilot lietadla Ladislav Ciprian zahynuli. Obaja vyskočili, avšak šnúry ich padákov sa zachytili o smerové kormidlo lietadla, ktoré ich stiahlo na zem.

S obidvomi letcami pred ich pohrebom sa vo Zvolene konala vojenská rozlúčka za účasti slovenských leteckých es,  velenia Slovenských vzdušných zbraní a príbuzných. Truhly s tragicky zahynutými pilotmi viezli cez Zvolen na trupe lietadla. Nad Zvolenom prelietavali vojenské lietadlá - priatelia a spolubojovníci z Troch dubov.

 
Gentleman zo Záhoria
 

Leto bolo ako obrázok vystrihnutý z farebného kalendára. Ľahký vánok okrem baránkov na modrom nebi prinášal so sebou aj slanú vôňu od Azovského mora.

Keby som bol tak doma.... myslel si Štefan Zajíček, mechanik od mesra, ležiaci pod brezou na kraji lesa, v ktorom boli vyrúbané prieseky – stanovištia pre bojové stíhačky, zakryté maskovacími sieťami.

Keby som bol tak doma a takto si polihoval u nás v lese so svojou Terkou a počúvali ako rastie tráva..., alebo ju strašil, že na ňu vliezol piják a ja ju musím celú poprezerať, aby sa jej niekde nedaj bože nezahrízol...Do riti aj s celou vojnou...Je nás tu treba jak v riti hachla...

Toto slastné rozjímanie prerušil hluk blížiacich sa štyroch Messerschmittov Bf 109E vracajúcich sa z bojového letu. Ako prvá pristála dvojica vedená Jánom Režňákom a hneď za nimi v závese dvojica vedená Izidorom Kovárikom. A na tohto práve Štefan čakal. Chvála bohu, vrátili sa všetci a ani lietadlá nie sú od indiánov dostrieľané. Štefan nielen že bol Izidorovým mechanikom, ale obidvaja boli Záhoráci a aj keď rozdielnej povahy, veľmi dobrý kamaráti. Izidor, vysoký, štíhly, špinavý blondiak, prchký a ostrý ako britva a pri ňom Štefan, územčitý, čiernovlasý s povahou o ktorej sám hovoril, že ho nedokáže nasrať stádo volov.

Čo sa tu dialo? Spýtal sa Izidor keď vystúpil zo stíhačky.

Ale nič. Len čo ste vzlietli, pristála bedňa s poštou. Tak hovorili dopravnému dvojplošníku, udržiavajúcemu spojenie s domovinou. Prišli dajaké listy a naše noviny zo Slovenska. Píšu tam o našej letke.

Prišlo aj mne niečo?
Iba karta. Zobral som ti ju.
Od koho je?
Od tvojho bratanca z Gbelov.

Od toho somára, čo sa chce dobrovoľne prihlásiť na front? Ukáž radšej tie noviny, nech sa pozriem. Izidor listoval v novinách a pozeral na ospevujúci propagačný článok o hrdinoch z Trinástej letky slovenského letectva na východnom fronte.

Čo to tu máte, vy dve frajerky?

 S týmito slovami za nimi prišiel ďalší „lietajúci Záhorák“ , zástavník Ján Režňák, rodák z Jablonice a dobrý priateľ obidvoch.

Ale toť. Tí bratislavský škrabáci zasa o nás píšu, akoby to tu bola sranda a nešlo nám každú minútu o zobák. A je tu aj báseň. Tú ale musel napísať niekto z našich.

Daj to sem nech si to prečítam. S týmito slovami vzal Jano noviny,  polohlasne začal čítať a po niekoľkých veršoch nahlas recitovať:

 
 
Keď ráno siréna na poplach zajačí,
motory zavyjú, štartujú stíhači.
Prežije rýchlejší, lepší a presnejší.
Divák sa zabáva, slabší hru prehráva.
Padá ako kameň. Víťaz šepne: Amen.
Na nebi je náš mrak, nervyčky napäté,
tu krúžia víťazi, s nimi ich obete.
Dneska sme tu páni, my a indiáni.
Indián váľa sa vo vzduchu ako hroch.
Možno je to ten, čo dostal našich troch.
Padne ako kameň, ja zašepkám: Amen.
Stlačím spúšť, tresk a dym, zrazu som celkom sám,
od chrbta dostal ma neznámy indián.
Padám ako kameň. Spomeňte si: Amen.
Hviezda k nebu letí, plameň telo zláti.
V jeho žiare zhasli štyria kamaráti.
Padli ako kameň. Spomeňte si: Amen
 
 

Počúvajte pachouci, podľa mojej mienky, to musel napísať niektorý z našich, niektorý z Trinástej letky, ktorému zubatá už kosou niekedy siahala po krku. Ukončil svoj prednes Režňák.

No, nech to je hocikto, je to dobré a pravdivé. Poď Izidor pôjdeme podať hlásenie o lete a ty Štefan nachystaj káru, odvezieš nás k našim domácim do sela. Károu myslel motocykel BMW s prívesným vozíkom, na ktorom premávali medzi poľným letiskom a niekoľko kilometrov vzdialenou dedinou, kde boli ubytovaní.

Izidor bol ubytovaný v dome, až sa tak dá nazvať drevenica so slamenou strechou, kde bol murovaný iba komín a ktorú si vybral sám pre čistotu, ktorú tam úzkostlivo udržiavala gazdiná. Keď prišli prvýkrát na letisko, býval v dome, ktorý mu pridelili. Prespal tam však iba jednu noc, potom si našiel ubytovanie u“ máťušky“, postaršej ženy, ktorá v dome žila sama s trinásť ročnou dcérou. Dvoch synov mala v Červenej armáde o ktorých nevedela absolútne nič a o mužovi hovorila, že je nezvestný, že sa stratil, že ho Nemci odviedli na práce a možno že i zastrelili. Každému však bolo jasné, že je u partizánov. Medzi slovenskými vojakmi a domácim obyvateľstvom panovali na to, že bola vojna veľmi zvláštne vzťahy. K vôli ním bola i stiahnutá slovenská vojenská jednotka určená na ochranu letiska. Nie že by si nekonala svoje povinnosti. Každú noc sa od letiska ozývala kanonáda ako odrážala útoky partizánov. Spotrebovala munície, že ju takmer nestačili dovážať. Ráno však boli všetci živí a nezranení. Také mali dobré bunkre a partizáni špatné mušky. A partizáni? Tí si vždy svojich mŕtvych a ranených stačili odpratať. Vrcholom všetkého bolo, keď veliteľstvo tejto jednotky pozvali na svadbu do susednej dediny. Tri dni o nich nikto nevedel, hoci boli vysielané hliadky na všetky strany. Potom ich našli na kraj dediny poukladaných na voze bez kočiša a spitých do nemoty. Štábny lekár, postarší človek iba krútil hlavou, že v živote už videl hoci čo, ale toto....takéto delírium.... Po tomto sa medzi vojakmi začalo pošepkávať, že veliteľstvo bolo na partizánskej svadbe. Pravdepodobne táto šuškanda sa dostala k Nemcom a slovenskú jednotku vystriedala nemecká vedená mladým poručíkom. Ten spracovaný propagandou a fanatizmom si naozaj o sebe myslel, že je übermensch a podľa toho sa i choval.

Keď „záhorácka trojka“ dorazila do dediny, Štefan vyložil obidvoch pilotov a otočil motocykel späť na letisko. Izidor v dobrej nálade, ktorej dopomohol hliadkový let bez incidentu a krásny letný deň, prišiel domov a už medzi dvermi volal na máťušku, že si prosí mlieko, ale z komory, studené, smotanové a veľa. Keď mu ho priniesla, videl, že je celá uplakaná. Na jeho naliehanie mu vyrozprávala, že nemecký poručík u susedov obťažoval jej dcéru, ktorá len s veľkým šťastím utiekla domov a skryla sa v pivnici. Marusja, ako sa volala, bola trinásťročná dievčina tak trocha podobná na Izidorovu snúbenicu Milku, či Micku ako ju oslovoval v dopisoch smerujúcich do rodných Kopčan. Izidor nechal mlieko mliekom, obliekol si sako od uniformy a išiel sa pozrieť po poručíkovi. Našiel ho na štábe jednotky a ten po úvodných Izidorových slovách: ty jedna nadržaná nemecká sviňa... vedel o čom rozpráva a vytiahol na neho služobnú pištoľ. No a to nemal robiť. Izidor, prchký a vytrénovaný z krčmových bitiek na Záhorí, kde si musel dávať pozor aby ho protivník nepichol žabykláčom alebo neudrel knutlom po hlave, bleskovo reagoval. Ľavou rukou chytil pištoľ za hlaveň a odvrátil ju od seba, súčasne nasledoval kopanec do rozkroku. Keď sa poručík po kopanci v bolestiach predklonil, nasledoval pravý hák na bradu, čo ho vzpriamilo. A ako čerešnička na torte bol úder pažbou pištole po hlave, po ktorom poručík zostal ležať v bezvedomí medzi rozhádzanými stoličkami. Akcia trvajúca niekoľko sekúnd a Izidor strčiac si poručíkovu  pištoľ do vrecka nohavíc  išiel si dopiť svoje mlieko.

A koniec incidentu? Poručík bol prevelený. Dal sa vytrieskať a čo viac, dal si zobrať osobnú zbraň a to v pruskom myslení bolo neodpustiteľné. Na Izidora si mašinéria wehrmachtu netrúfla. Bol nositeľom jedného z najvyšších nemeckých vyznamenaní, Ríšskeho kríža v zlate a ako bojový pilot, letecké eso, bol  osobný chránenec maršála Hermana Göringa.   

 
 
 

Dnes sa môžeme iba dohadovať a špekulovať nad tým, čo viedlo Izidora Kovárika k tomu, že riskoval život a postavenie pred poľný súd za napadnutie dôstojníka. Bola to frajerina? Bola to reakcia na to, že musí byť na fronte? Bolo to proti nemecké cítenie? Alebo z každého trocha? Nevieme a odpovedi sa už nedočkáme. Odpoveď leží v skromnom hrobe na kopčanskom cintoríne.

 
 
 
 

                                                                                           

 

 
 
Slovník:
 
Mesr - stíhačka Messerschmitt Bf 109E

Indián - nemecké kódové označenie sovietskych lietadiel

Hachla - klincový nástroj na vyčesávanie konopí
Piják     -   kliešť
Pachouek - mládenec
Selo -   dedina
Žabykláč – zatvárací nôž

Knutl - drevený asi 50 cm kolík používaný v žatve na zaväzovanie snopov obilia

 
 
Zdroje:
 
Internet www.valka.cz
Matrika obce Kopčany
Osobné svedectvá
 
 

Poznámka: Báseň je od neznámeho autora a je  prevzatá z internetového zdroja.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.