Choď na obsah Choď na menu
 


Víkend na Záhorí

1. 8. 2009

Autor: Eva Slováková, ZTK
 

Paštikári, kuchynkári, habači fšeckého... Či sa nám to páči alebo nie, dotvárajú kolorit nášho ľúbezného Záhoria, nájdete ich už všade – od Stupavy, cez Rohožník a Malacky až hen v Skalici. Ich víťazné ťaženie na Záhorie sa v pravidelnom rytme začína v piatok popoludní a je to večne sa opakujúci rituál: debničky plné zaváraninových pohárov a škatuliek, prázdnych fliaš a fľaštičiek, košíkov, hrnčekov a kastrólov. Všetky užitočné veci sa napchávajú do auta, ktoré statočne odvezie ešte aj vyradený nábytok z nóbl bratislavského bytu, obnosené topánky, najnovší typ drviča konárov, starý chlieb pre susedove sliepky. No a pri tejto príležitosti nemožno zabudnúť ani na prázdne obaly (nábojnice) na vajcia, veď pri spiatočnej ceste budú plné. Aj keď hlava rodiny si neodpustí večné frflanie: že vraj kto už len chodí takto napakovaný, prečo zasa toľko harabúrd a pohárov... Nikto z posádky auta už na tieto narážky nereaguje, veď kto by aj?! Matka rodiny to nepovažuje za užitočné, bolo by to zbytočné mrhanie časom a energiou. A dvaja pubertiaci sú odutí tak či tak ( musia opustiť milované počítače, hry, maily, zrieknuť sa kamarátov a sú odkázaní na víkendovú záhorácku nudu). Predvíkendová atmosféra je síce tuhá, ale Záhorie naliehavo volá. Tak už len zabuchnúť dvere a vyštartovať.

     Na D- dvojke už nič neprekvapí. Ani dobre ukrytá policajná hliadka, ani obmedzenie rýchlosti. A prekvapení nie sú ani záhorácki susedia, ktorí si nenechajú ujsť “vybaľovací“ akt, ktorý komentujú vždy rovnako: „tak už ste dojeli? A co máte nové v tem hlavním mjesce, co ste to tam zase vymysleli z tíma dúchodkama, proč sa nezvíšá, furt tam  viprávjáte, co fšecko bude, ale pravdú je, že obyčajnému človjeku zostane enem chlup ve dlani -  a ani ten né a né viškubnút. Tak co teda, je to prisámvačky horší kamdál vjec! Taký zmatek svjet ešče nevidel.“ 

     Po takomto úvode už len štamperlík na privítanie, potom ešte jeden do druhej nohy. Sobotné rána sú vždy rovnaké, rozkikiríkané, spevavé, kotkodákajúce, píliace, búchajúce, podfarbené pravidelnými tónmi starej, rozheganej miešačky a silným kladivom .  Bratislavská rodinka si navlečie vyťahané tričká, obnosené nohavice a o dušu kosí, drví, polieva, okopáva, zavára, píli, brúsi, strihá, betónuje, maľuje, izoluje, natiera, rúbe, hnojí, kompostuje, umýva, stierkuje a – relaxuje. Iba tí dvaja pubertiaci akosi kazia rodinný imidž. Jeden, tvrdo odutý sedí zachmúrene v aute,  počúva tam svoju hudbu, ten druhý zmätene pobehuje medzi dvorom a televíznym programom v kuchyni... Do tejto radostnej pohody sem – tam zaznie zvedavé  susedské volanie. Lebo Záhorák je už raz taký – veselý a komunikatívny, spoločenský a rečný. „ Šecko v porádku, súsedi? Nic sa nestalo? Ná ket tu byl taký vjetr, že sa stromy ohýbali až k zemi, reku či aj vám ňeco neuletelo? Šecko to tu padalo na huavu, aj moja stará sa len tak - tak udržala. Francek od vedlaj byl buchnutý do zemi a veru, chuďák, leží v špitáli..! Nebesa byli rozšklebené, hromy trískali a psy vrískali. Na múj pravdu – nic moc!“ Bratislavčania sa  sem-tam zapoja do debaty, ale veľa času na reči nie je. Veď prišli relaxovať. Už sa aj tvária, že sú Záhoria znalí, diskutujú, komunikujú, pýtajú sa. Akoby chceli všetkým susedom naznačiť, že už poznajú  tunajšie obyčaje, móresy, postupy, prešľapy, finty, úskoky, pravidlá, zákonitosti, metódy, zásady a zásahy... Ale  na takéto tvrdenie by strýc Imra z vedľajšej ulice povedal iba jedno: “To je teda veliká capina!“ A strýc Imra má vždy pravdu a má aj veľkú hlavu, široké, tvrdé dlane, stisk  ruky ako hrdina z akčného filmu. Býva v ňom veľká duša veľkého, zarytého, rodu verného Záhoráka, ktorý ovláda všetky múdre príslovia a porekadlá, vie predpovedať počasie na záhoráckej nížine a keď zavelí, že už treba oberať hrozno, nikto nezaváha a bobule padajú do vedier. Strýc Imra má aj veľké srdce a dokáže v ňom skryť mnohé žiale, von vysiela iba radosť a objíma ním aj bratislavskú rodinku, ktorá už niekoľko rokov relaxuje v jeho dedine. Má ich rád, pomáha im, ale tú „capinu“ späť nevezme. Lebo akokoľvek študovaný mestský človek, vyzbrojený citom pre jazyk, pre prácu v záhrade či na poli, nebude nikdy viprávjat a ríkat jak mu zobák narostel. A keby enem viprávjat, ale aj cítit, tesňit, šprajcovat sa, špásovat, ondzit, zaondzít a šeckému temu porozumjet! To vždycky s  takú velikú dušú, kerú si vypjestoval strýc Imra. A svatá pravda je, že mu porozumjeli aj naše záhorácké dzeci!

    
 
 
 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.