Choď na obsah Choď na menu
 


Skrat nenastal v jednej hlave, ale v systéme

27. 5. 2009

Autor: Mgr.Marek Šefčík, www.sefcik.blog.sme.sk

Obdobie predmaturitných stresov, popadaných pomaturitných balvanov zo sŕdc mladých ľudí, ale aj obdobie sklamaní... Týmto všetkým teraz žijeme.


Skočil. A ukončil svoj život. Skrat študenta Strednej odbornej školy vyplavuje množstvo otáznikov. Pravú príčinu jeho skoku i pádov iných ľudí v rozkvete života sa nedozvieme presne nikdy, ale s vysokou pravdepodobnosťou ide o kombináciu faktorov, ktoré pri istom psychickom rozpoložení nasmerujú občas človeka do temnoty... Chcel by som sa na vec pozrieť z tej všeobecnejšej stránky a nielen cez tento čerstvý tragický prípad.

Pliaga, ktorá mi hneď napadla, je nešťastný systém financovania škôl. Tam hore si istého času zmysleli, že školy budú financované v závislosti od počtu žiakov, či študentov. Ono aj to má čosi do seba. Ale v našich podmienkach, keď sa demografická krivka pomaly plazí smerom dolu, to má podľa mňa viac negatív ako pozitív. Základné školy majú menej žiakov, stredné školy tiež. Alebo ináč - aj keď majú stredné školy dosť študentov, tak je to často iba o počte. To, čo kedysi chodilo na učňovky, je teraz vytlačené na gymnáziá a ďalšie stredné školy. Každý riaditeľ prepočítava študentov automaticky na peniaze. A ja sa im nečudujem. Ak chcú zabezpečiť chod školy po ekonomickej stránke, chcú z času na čas dokúpiť nejaké učebné pomôcky, chcú vybaviť učebne modernou technikou, musia sa takto správať. Boli k takému postoju dotlačení. Hlava ako hlava. Dôležitá je kvantita, ktorá stojí na piedestáli a povrchne sa díva dolu na svoju trápiacu sa sestru kvalitu.

Nemalému percentu dnešných študentov (a budem hovoriť o gymnáziách, lebo s tým mám osobné skúsenosti) je často odhalenie, že majú z písomky štvorku, priam balzamom na dušu. Učitelia, ak chcú zachovať istý štandard (dalo by sa polemizovať aj o tom, čo je vôbec dnes ten štandard), nemôžu ísť s požiadavkami stále dole. A potom sa stáva, že študenti, ktorí došli na gymnázium s trojkami, či dokonca štvorkami z viacerých predmetov, teraz lapajú po dychu a v obdobiach pred uzatváraním známok idú na kyslíkový dlh. Nejako sa cez štvorky, či opravné skúšky precedia do vyššieho ročníka a potom opäť prežívajú. A pred maturitou...

Tu prišli, tí hore, s geniálnym riešením. Pozreli sa na to z iného uhla pohľadu a "podrobná vedecká" analýza im vyplavila na povrch zistenie, že nie študenti sú slabší, ale učivo ťažké. A tak sa rozhodli poľaviť. Už tento rok sa napríklad na maturitnej skúške z matematiky neobjavilo učivo preberané približne polovicu tretieho ročníka a celý štvrtý. Tak kážu najnovšie Cieľové požiadavky na maturitné skúšky. Ani poľavenie, ktoré prišlo zhora však niektorým študentom nezaručuje úspech. Rodičia sú často nekritickí, deti nezdravo sebavedomé a vstupom na gymnázium začína pre nich tvrdý boj o ďalší level. Automobilky plačú, že nemajú dostatok odborných pracovníkov, ale my svoje deti so stoličkami na vysvedčení tlačíme na gymnáziá. Tam sa majú pripraviť na vysokú školu, no oni tam iba prežívajú alebo trpia. Závisí to od povahy. A niektorí potom dokonca neuznaní svojími rovesníkmi dokonca skočia...

Dnes je skutočne raritou, keď vás na nejakú strednú školu nepríjmu. Často nezáleží ani na tom, že ste na základnej škole lenivo váľali šunky, alebo na to jednoducho aj pri najnaj úsilí nemáte... hops, pardón, to sa nemá hovoriť... veď každý na to má... stačí nejaký individuálny prístup a ide to. Ale prd! Poviem to. Sú takí, čo na to, na takú či onakú školu nemajú. Ja čestne prehlasujem, že nemám na to, aby som študoval jazyky, alebo právo, alebo... nemám na to, aby som bol automechanikom. Áno, nikdy ma to neťahalo, nikdy som do toho veľmi nevidel, jednoducho na to nemám predispozície. Nebolo mi dané. Bodka. Kto uvažuje nad štúdiom na gymnáziu, mal by si pozrieť svoje vysvedčenie, svoje možnosti a spoločne s rodičmi vyhodnotiť, či mám záujem a chuť učiť sa, alebo nie. A sme takmer v začarovanom kruhu. Takmer píšem preto, lebo si myslím, že je z toho cesta von. Podľa mňa je tou cestou zmena financovania školstva. Nemôže jednoducho platiť hlava ako hlava. Kvalita školy nemusí súvisieť s jej veľkosťou... A predsa mi ešte jedno východisko napadá - sponzori. Ak by škola mala dostatočnú podporu sponzorov, mohla by sa jej vybavenosť, kvalita a nakoniec aj s tým spojená kvalita vzdelávania i kvalita samotných študentov zlepšovať. Ale takýchto sponzorov, ktorí nezištne nalievajú prašule do školstva, je pramálo.

Vysoké školy žijú tiež z počtu poslucháčov a nie prioritne z ich kvality... Takže musia kohosi prijať. A ešte furt vznikajú nové vysoké školy, rozširujú sa odbory. Načo? Sestra kvalita dostáva aj tu ranu za ranou. Ale o výškach - to je už iný príbeh...

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.