Choď na obsah Choď na menu
 


Rehotal sa každý

19. 9. 2009

Autor: Mgr. Marek Šefčík, sefcik.blog.sme.sk

Pri mojich troch deťoch si nevinnej úprimnosti užijeme až až. Lianka ešte síce nehovorí, ale dvojčatá často aj za ňu.


Úprimnosť je super. Nezatĺkať, neklamať, nevykrúcať sa, byť čistý. To je dnes často vzácnosť, ktorá sa medzi dospelákmi cení. Ríša detí je týmito vlastnosťami popretkávaná podstatne viac.

V piatky večer sú u nás takzvané detské omše. Deti tam za sprievodu gitár a klávesov, pod vedením mladých muzikantov i spevákov chvália Boha svojim šťastným a radostným spevom. A pohybom a niekedy i roztopašou, ktorá k deťom patrí.

Sedím s Milkou, ktorej sa na rukách hemží Lianka, v jednej z prvých lavíc v kostole. Oliver s Markom pri ostatných deťoch. Kázeň. Pán farár berie do rúk mikrofón a prejde k detičkám. Jeho prvá otázka, na ktorú pochopiteľne očakáva odpoveď, znie takto - "Deti, viete mi povedať čo je to vďačnosť?" Nič. Nikto sa nechytá... Pomocná otázka - "Boli ste už za niečo vďační?" Tak to už je lepšie. Jedno dieťa odpovie, že za zdravie. No super. Rozbehnú sa - pomyslel si asi kňaz. Dáva mikrofón pred ústa ďalšiemu a ten tiež za zdravie. Ešte niečo deti síce vymenujú, ale chytá sa toho zdravia... "Keď nás bolí bruško a dostaneme sa do nemocnice, tak je to zlé, však deti?" - pokračoval kňaz. Oliverova ruka vystrelí hore. Dostáva slovo. No čujme... "Keď mňa bolí bruško, tak sa idem vykakať!"

Po tejto vete som bol určite červený ako moriak, no smial som sa nahlas, až mi tiekli slzy. Milka tiež. A do výbuchu smiechu sa dostali asi všetci ľudia v kostole. Taká salva smiechu takého počtu ľudí na takom mieste ako je kostol sa nezažíva tak často. Keď sa to po chvíli utíšilo, pán farár skonštatoval, že niekedy zaberie i to a pokračoval ďalej.

Viete si predstaviť tú situáciu a zraky upreté na nás. Napriek tomu, že Oliver vyslovil ten najjednoduchší recept na liečbu ja som sa cez ten slzavý smiech cítil, ako keby mi práve strelil vlastný gól. Výchova je zložitý proces a vysvetliť deťom, že niekedy netreba odpovedať až tak otvorene, ak predtým chcete od nich úprimnosť a pravdu, je dosť problematické.

V našom uponáhľanom svete sa už nedokážeme ani poriadne zasmiať. Napriek všetkému vidím ako vysoko pozitívny dôsledok Oliverovej úprimnosti hlavne to, že dokázal jednou úprimnou vetou rozosmiať kopec ľudí. Mnohí z nich sa už dávno tak z chuti nezasmiali... Patrím medzi nich. A aj keď som mu to vysvetľoval, že takto by v kostole hovoriť nemal, aj napriek tomu mu za tú "srandu" ďakujem. Ale to mu nehovorte... :)

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.