Choď na obsah Choď na menu
 


Prežil som hlboký kultúrny zážitok

13. 10. 2008

Autor: Mgr. Marek Šfčík

Nedeľa večer je ako stvorená na malé odreagovanie, ponúka čas na návštevu športových, či kultúrnych podujatí. Jedno som si vybral...


Minulú sezónu som navštevoval domáce zápasy Skalice pravidelne a často. Brával som so sebou občas aj mojich synov. Raz jedného, inokedy druhého. A bolo sa na čo pozerať. Tí chlapci predvádzali pekný kombinačný hokej a aj keď to nebolo vždy ideálne, tešil som sa z ich výkonov a tlieskal aj po zbabraných zápasoch. Na minulosezónne výkony vo vyraďovacej časti, ktoré tešili fanúšikov hokeja v celej krajine, sa nedá zabudnúť. Ale to je minulosť. Je tu nová sezóna, nové, vyššie ciele. No v pozícii favorita sa už hra tak nedarí... Nedostal som sa zatiaľ, z rôznych dôvodov, ani na jeden ich zápas a tak som si v piatok povedal, že vezmem Olivera a pôjdem sa v nedeľu večer na nich konečne pozrieť. Zvolen sa mi videl ako dôstojný súper. Vedel som, že Zeleno - bílo - zelení nepodávajú výkony, ktoré si zaslúžia pochvalu, ale to, čo som videl dnes, presiahlo všetky moje očakávania...

Mám v živej pamäti, ako sa títo súperi stretli v minulom ročníku a v jednom domácom zápase si spravili Záhoráci zo Zvolenčanov trhací kalendár. Rozniesli ich po ľade a publikum skandovalo "Deset! Deset! Deset!" Nakoniec sa to nepodarilo, no 9:1 bol výsledok, ktorý súperov kategorizoval - hokejisti a fackovací panáci. Netreba dodávať, kto hral ktorú rolu. Navyše to vtedy fackovací panák neniesol dobre a po tom, ako za beznádejného stavu jeden zo zvolenčanov na Školiakovom chrbte zlomil hokejku, keď predviedol surovú sekeru, z hľadiska sa ozvalo hlasité "Drevorubači". Teda uvádzam len to publikovateľné.

Dnešný zápas však bol o niečom inom. Odhalil v plnej nahote naštrbenú psychiku skalických hviezd, ale povedal mnoho aj o skalických fans. Prvá tretina bola vcelku vyrovnaná, boli aj nejaké tie šance na oboch stranách a najzaujímavejším momentom bolo asi nariadené trestné strieľanie, ktoré Pálffy nepremenil. Počas prvej prestávky svietili, na stále poruchovej kocke, nad ľadom dve veľké nuly. Paradoxne cez prestávku hľadisko tlieskalo najspontánnejšie a najsilnejšie. Svoju prvú verejnú voľnú jazdu totiž predviedlo dievčatko, akási nádejná sedem či osemročná krasokorčuliarka. Super. Potom prišla očakávaná druhá tretina, v ktorej mali padať góly. Áno, padali. Do jednej brány. Dva, potom brankára s nečistým svedomím vystriedal druhý, ktorý sa musel tiež poriadne červenať, keď pustil ďalšie tri. Pri pohľade na striedačku a zistení, že už nikto iný na sebe nemá betóny, bolo jasné, že to musí dotrápiť niekto z nich. Ale aby som nezabudol aj na "brusličov"... Nervozita narastala nielen v hľadisku. Skôr by som povedal, že medzi divákov sa preniesla z ľadu. Ani hviezdy typu Pálffy, Zálešák, Mikúš, či Školiak nedokázali pozdvihnúť zeleno-biele vlajky do boja. Práve naopak. Žigo išiel vzorom. Svojim menej skúseným kolegom ukázal to pravé bojovné srdce, keď ich na celých desať minút nechal topiť sa samých. Za nešportové správanie mu rozhodca Ország ukázal celkom správne panenku (osobný trest). Ten pískot, ktorý sprevádzal toto jeho rozhodnutie bol ohlušujúci. Nadávky na rozhodcu sa od tejto chvíle začali množiť. Ťažko sa pozerá na to, keď sa vášmu klubu nedarí. A jednoduchým terčom je furt rozhodca. Ja si dovolím byť proti. Nie som hokejovým odborníkom, no snažím sa na šport pozerať aspoň trochu objektívne. Preto paradoxne, ako fanúšik Skalice, chcem pochváliť rozhodcu za jeho výkon, za to, že sa nedal ovplyvniť davom a rozhodoval dobre. Nie pre Skalicu. Ani pre Zvolen. Ale pre hokej ako taký. Veď po takýchto rozhodcoch voláme. Takýchto chceme. Takýchto potrebujeme, aby sa na tie zápasy dalo pozerať. Tak, ako aj na ďalšich našich štadiónoch, aj v Skalici to má od zdravého fandenia ďaleko. Pozitívnemu fandeniu (povzbudzovať svojich, namiesto nadávania súperom, alebo rozhodcovi) sa musíme ešte dlho, dlho učiť. Tretia tretina už nebola o hokeji. Skalica dostala ešte jeden gól, nedala žiaden, hráči boli vylučovaní za zbytočné ataky súpera a fanúšik si zanadával. Na koho? V prvom rade na rozhodcu, potom aj na Zvolen. Ozvalo sa aj staré známe "Drevorubači!", no s týmto sa teraz súhlasiť nedalo. Zvolen hral hokej a Skalica bola teraz fackovacím panákom. Bolo to o to krutejšie, že po papuli dostala pred vlastnými fanúšikmi. Ale nadávalo sa aj do domácich radov. Boli narážky aj na platy hviezd, ktoré narástli, no výkony tomu nezodpovedajú.

Do konca tohto ročníka je ešte ďaleko. Dúfajme, že sa dokáže toto družstvo prebudiť. Určite to ale nepôjde mátožením po ľade, aké predviedli dnes (peknú prihrávku sme snáď ani nezaregistrovali), nepôjde to ani nervóznymi reakciami ich najväčšej hviezdy a kapitána Pálffyho (tá loď potrebuje ten správny smer, príklad hodný nasledovania), ale nepôjde to ani nadávkami zo strany fanúšikov ("Skalica do teho!" povzbudí hráčov určite viac, ako Ország je ...). Toto sú podľa mňa kroky, ktoré by mohli pomôcť  otriasť sa a znova hrať pekný hokej.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.