Choď na obsah Choď na menu
 


Nechytateľná rana

4. 11. 2008


Zotmelo sa. Chlapci sa hrali v detskej izbe. Prišiel som k nim a pozval som ich na prechádzku...


Povedal som im, nech mamku poprosia dve sviečky, nech si oblečú vetrovky, obujú topánky a nech ma potom prídu zavolať, že pôjdeme sa trošku prejsť a pomodliť na cintorín. Potešili sa, že ideme na vzduch a relatívne rýchlo boli pripravení na štart. V tom začuli v telke Slovenskú hymnu. Pribehli ku mne do obývačky. "Ide hokej?" - opýtali sa vidiac nastúpených hokejistov na ľade. "Áno, naši budú hrať s Čechmi priateľský zápas v Prahe." Vypočuli sme si okrem našej aj hymnu súperov, ktorú som si tiež celkom s chuťou zaspieval. Keď skončila, Oliver skonštatoval - "Naša je krajšia." A Marek diplomaticky na to - "Ja fandím tým, ktorí majú najkrajšiu hymnu." Usmial som sa. No Markova chvíľa ešte len mala prísť. Pozreli sme si aj úvodné buly. "Poďte sa obuť. Ideme." Kým sme sa na chodbe obúvali, znova som sa snažil "mudrovať". "chlapci,... sú omnoho dôležitejšie veci v našom živote, ako hokej." - zapotil som. Pohotovo na to zareagoval Maľučký (tak občas voláme Marka - je o tri minúty mladší, ako Oliver a, keď sa narodil, mal o 500 gramov menej). A reagoval s kamennou tvárou, keď spravil nečakanú "kľučku" a nechytateľne mi to zavesil rovno do "vinkľa" - "Noo, ocko, napríklad futbal,..." :)

Detská úprimnosť nepozná hraníc. A je to super. Život je ľahší s úsmevom. A deti vám ho na perách vyčaria aj vtedy, keď to vôbec nečakáte.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Hej

(peťo zo sLOVEnska, 9. 1. 2009 21:22)

Deti poviedia vždy to čo si myslia a vždy je to riadná sranda a pravdivá,taká detská ale skutočná a tak to čo somm si vyššie mohol prečítať,ma pobavilo a dík za veškeré príspevyk čo sa tu dajú čítať aj keď na ne nik nereaguje,určite si to prečítajú....