Choď na obsah Choď na menu
 


Menejcenní

28. 11. 2008

Autor: Mgr. Marek Šefčík

Vypočul som si časť rozhovoru dvoch žien v autobuse...


"...a lekári jej odporúčali, aby si to dala zobrať. Vedeli, že sa narodí s ťažkým postihnutím. Neviem prečo si to nechala!? Aj tak zomrelo. Narodilo sa s ťažkou srdcovou vadou, žilo len niekoľko mesiacov a ... Neviem, či ju k tomu viedlo nejaké náboženské presvedčenie, alebo čo...?! Otehotnela znova. Teraz majú zdravé. Je na materskej... "

Čo vedie matku k tomu, aby svoje ťažko postihnuté dieťa porodila? Iba na seba uvalí kopec ďalšieho trápenia a bolestí. 

Toto je egoistický pohľad na vec. Milujúca matka prijíma svoje dieťa len preto, že je to jej dieťa. Nech je aké chce. Je jej. Aj ono je Božím darom.

Včera som zaregistroval v televízii správu o našej paralympioničke, ktorá získala v Pekingu pre našu krajinu  zlatú medailu. Pripravuje sa na štátnice naraz na dvoch vysokých školách, je bystrá a inteligentná. A usilovná a snaživá a trpezlivá a vytrvalá. Vlastnosti, ktoré jej môžeme my "zdraví" často iba závidieť. Narodila sa pritom s rázštepom chrbtice. Cez otvorenú chrbticu bola odhalená miecha. Poškodenie isté! Paralyzované dolné končatiny. Svojou pevnou vôľou a rehabilitáciami sa dostala až k tomu, že dnes sama šoféruje auto a síce ťažko, ale chodí. Jej matka, i keď vedela, že dievčatko bude ťažko postihnuté, jej dala život, starala sa o ňu a vychovala z nej plnohodnotného a cieľavedomého človeka.

V jednej televíznej relácii postúpila do finále "downistka"- tanečnica so svojou sestrou. Pracuje na sebe. Jej každé učenie trvá dlhšie. A podstatne dlhšie, ako nám "zdravým". Dokonca mnohí z nás nemajú šancu zatancovať tak, ako ona. Jej mamka ju prijala, vychovala, dala jej možnosť žiť. Táto dievčina nás teraz chytá za srdce. Nás, ktorí sme tak tvrdí, ktorí sa nemáme čas zastaviť, ktorí sa kamsi furt ženieme. 

... takýchto príbehov je veľa. Veľmi veľa. Ten prvý skončil vznikom ďalšieho svätého hosťa pri Božom stole. Ďalšie dva sú tu pre naše povzbudenie. Sú tu, aby nás upozornili na veci, ktoré nedokážeme vnímať. Žijú medzi nami, aby sme sa nimi mohli inšpirovať, aby sme videli čo to znamená žiť a rozdávať radosť. Tomu všetkému ale predchádza zakaždým niečo veľmi dôležité - rozhodnutie milujúcej matky darovať to najcennejšie. Darovať život.

 

Venované všetkým mamkám, ktoré, bez ohľadu na okolnosti, s láskou prijali svoje ratolesti.

 

(zdroj fotografií - www.topky.sk, www.selpice.sk)

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Dakujem za tieto

(Mima, 15. 3. 2009 23:13)

postrehy a uvahy, plne sa s nimi stotoznujem.
Som matka v pocetnej rodine, no urcite by som prijala kazde dalsie dieta.Boli ma, ked pocuvam, ze sa vlastna matka rozhodne neprijat si dietatko, ci zdrave, ci postihnute...Nech sa nechame povzbudit aj vyssie spomenutymi prikladmi a hlavne svojim vnutornym materinskym citom lasky, ktory sa neda oklamat...
Ak Boh posle aj skusku viery a lasky v podobe postihnuteho dietatka, zaroven nam da aj silu a potrebne prostriedky na jej zvladnutie, doverujme mu.
Zeny, matky! Ak raz budete v podobnej situacii, zachovajte sa, prosim, podla svojho svedomia a hlasu srdca.V nemej otazke "MILUJES MA A PRIJMES
MA? " takehoto dietata sa nam prihovara BOH.
Dajme mu tu jedinu spravnu odpoved.