Choď na obsah Choď na menu
 


20 ročná agónia

18. 11. 2009

Autor: Marek Šefčík / sefcik.blog.sme.sk


sloboda, pravda, viera, láska ... hovorí vám to niečo?
cunovo.info

11 ročný chlapec sedí so svojim otcom pred televízorom s čiernobielou obrazovkou a pozerá veci, ktoré 11 roční chlapci v telke nepozerávajú...


Všetko sa zbehlo rýchlo. Mnohému som nerozumel. Ani som nemohol. Ale chladné, dlhé novembrové večery mali akýsi neobyčajný náboj. Na mame toho veľa badať nebolo, ale do otca vošla iskra, ktorá sa v ňom rozhorela. A potom už horel a horel. Neviem presne prečo, ale zaujímalo ma čo sa to deje. Pýtal som sa a otec mi to vysvetľoval. Nie, jasné, že to všetko muselo byť zostručnené a podané tak, aby som to vo svojom veku strávil, ale otec mal takú radosť, že by to vtedy bol ochotný hovoriť aj vám. Stačilo sa opýtať. Pamätám si, že začal chodiť po večeroch na nejaké stretnutia, nosil na kabáte také modročervené véčko a s otvorenými ústami sa díval do tej bedne. Ja som na mítingy nechodil, ani véčko mi nedal, ale cengot kľúčov som sledoval s ním...

Bol prvým ponovembrovým starostom v našej obci. Bol zapálený pre nové veci, miloval slobodu a ja som sa od neho učil. Neskôr, keď som chodil na gympel, potom na výšku, sa naše rozhovory s otcom o týchto otázkach prehĺbili. Povedal mi, že po chemickej priemyslovke chcel ísť študovať na vysokú školu, ale nedokázal nájsť takú, na ktorej by sa neučil marxizmus a leninizmus a ďalšie politické drísty. Hovoril mi, ako ho presviedčali, aby vstúpil do strany keď už pracoval ako energetik na JRD a ako odolal. Hovoril, ako vždy poctivou prácou živil rodinu. Nikoho nikdy neokradol, aj keď sa mnohým naokolo lepilo všeličo na prsty... Povedal, že si váži vieru, ktorú mu odovzdali jeho rodičia, a ktorá mu (aj s mamkou) pomáhala a pomáha aj v tých najťažších chvíľach. Otec hovoril, lebo som sa pýtal. A ja som sa pýtal, aby som čo najlepšie pochopil.

Otec bol jedným z tých, a určite nebol jediným, ktorí verili, bezhranične verili v úplný ponovembrový obrat. Lenže potom... Potom prišlo sklamanie. Prišla hrubá mečiarovská éra. Otec napríklad ako starosta nevybavil pre obec financovanie kanalizácie. Aj vedel prečo. Pretože bol nezávislým kandidátom na starostu. V susednej obci bol starosta z HZDS. Tí kanalizáciu majú. Prišli aj ďalšie podkopnutia od vlastných ľudí a na otcovi bolo vidno strácanie toho prvotného elánu. Ešte ho presviedčali, ale povedal dosť. Po dvoch volebných obdobiach už nekandidoval. "Marek, 40 rokov sme tu mali komunizmus. A musí prejsť ďalších 40, aby sa to zmenilo." - povedal mi vtedy.

11 ročný chlapec vyrástol a má vlastnú rodinu. Áno, mám 31 a budem nostalgicky spomínať na 89-ty rok. Niečo si pamätám matne, niečo lepšie, ale najviac mám zafixovanú radosť v očiach môjho otca, keď tá šelma dostala smrteľnú ranu. Zdochýňa. Je jasné, že zdochýňa. Ale občas ešte zavrčí, škriabne. Nielen tragikomické červené postavičky typu Fico, Gašparovič, Paška, ale my všetci, ktorí sme zažili časy keď šelma vraždila telá i duše a nechceme priznať pravdivosť rovnosti komunizmus = zlo, sme zodpovední za jej agóniu.

Otec v tom čestnom, poctivom živote vydržal. Aj zajtra mu zavolám a poďakujem mu za to. Som naňho hrdý a keď si predstavím, kto v súčasnosti vedie túto krajinu, nemám ani najmenší dôvod neveriť jeho slovám, že sme len v polčase očisťovania. Vyšplhali sme to tých 20 rokov a teraz už by to malo ísť z kopca. Dúfajme.

Spokojnu noču tovarišč Fico, spokojnu noču tovarišč Gašparovič, spokojnu noču tovarišč Paška, Spokojnu noču i daľšie tovarišči.

Pekný 17. november všetkým, ktorí si ho vážia a vedia prečo.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.